Anna Ondrejková (1954) vstupovala do literatúry v polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia. Po roku 1989 sa jej tvorba zaradila k introspektívnemu prúdu lyriky s výrazne expresívnou poetikou čerpajúcou zo sústredného sebapozorovania a protopríbehov literárnych postáv (Ofélia, Gertrúda, Izolda). Básnická skladba Strmina (OZ Face 2022), za ktorú je poetka nominovaná na cenu Zlatá vlna, vznikala ako vnútorná, osobne angažovaná rezonancia na vojnový konflikt na Ukrajine. Básne cyklu majú exponovanú obraznosť s uvoľnenou logickou nadväznosťou ako „živé sny“ a výjavy, v ktorých sa opäť spája hlbinne psychologický ponor s imaginatívnym dotváraním obrazov. Návratným motívom je lyrická postava „havrany“, poetkinho alter ega, znášajúceho bolestné dôsledky tragických udalostí.