O VLNE. O ZLATEJ. O POÉZII. O SLOVENSKEJ

Do úvah o nomináciách na tohoročnú Zlatú Vlnu sa, ako vyplýva zo štatútu ceny, nemohli dostať zbierky Petra Šuleja a Márie Ferenčuhovej, čo porotu vôbec nepotešilo. Z rozhodovania sme tiež vylúčili reedície aj napriek tomu, že ide o naozaj hodnotné vydavateľské počiny (Erik Jakub Groch: Druhá naivita, Skalná ruža; Michal Habaj: Spevy kyborgove, Vlna/Drewo a srd; Katarína Kucbelová: Duály/Šport/Malé veľké mesto, Vlna/Drewo a srd). Na pätici knižných finalistiek sme sa po konštruktívnych debatách o možných alternatívach zhodli relatívne rýchlo, v nasledujúcom texte však predstavím nielen nominované zbierky, ale – výberovo – aj minuloročné knihy, ktoré sa medzi nominácie do Zlatej Vlny 2021 nedostali.

pocitov smútku a

V zbierke básnických hovorov k sebe Zorné pole tmy (Petrus) ROBERT BIELIK mapuje ďalší spirituálny progres svojho hrdinu, ktorého sme mohli sledovať v tvarovo veľmi podobných textoch jeho predchádzajúcej básnickej knihy Akoby niekto nahlas mlčal (2013). Záznamy o duchovnej púti subjektu, na ktorej sa snaží o prijatie údelu bytia ako utrpenia a smrti ako samozrejmej udalosti v priestore, v ktorom jednota subjektu je len ilúzia, majú spola denníkový, spola gnómický charakter. Kresťansko-mystické a budhistické myšlienkové východiská textov, prefiltrované cez výrazne prítomný hlas lyrického subjektu s autobiografickými prvkami tiež do textu nepriamo vnášajú kritiku západnej spoločnosti, ktorá do centra stavia konštrukt individuálnej identity a zo svojej každodennej skúsenosti vypudila lacanovské reálno a jeho existenciu sa zúfalo snaží zakryť hedonistickou honbou za objektmi a nekontrolovaným poddávaním sa túžbam. Zorné pole tmy sa, pravda, dá čítať aj inak – ako záznamy vyrovnávania sa s istým typom svetonázorového nastavenia determinovaného emocionálnym ladením subjektu. V tme a nezmieriteľnej samote, ktoré zbierke dominujú, sa však ešte stále – podobne ako v predošlej Bielikovej knihe – ako v zábleskoch bataillovského smiechu občas objavia záchvevy erotickej túžby či terapeuticko-estetickej radosti.

správy z prieskumu

Nová zbierka básní MÁRIE FERENČUHOVEJ Černozem (Vlna/Drewo a srd) nadväzuje na postupy, ktoré autorka rozvíjala vo svojej predchádzajúcej tvorbe. Vychádza z konceptuálnej mutácie, ktorou slovenská poézia prešla v druhej polovici deväťdesiatych rokov – medzi jej samozrejmé tvorivé metódy patrí výrazná práca s intertextualitou, v ktorej premyslene komponuje diskurzy z rôznych oblastí ľudskej činnosti. V Černozemi ide najmä o prírodné vedy a biblické a mytologické naratívy. Motivicky sa úzko vymedzené východisko choroby, osudu a smrti jedinca oproti predchádzajúcej zbierke rozširuje do výskumu prechodov a vzťahov medzi bytím a nebytím v kozmologických a prírodných súvislostiach. Černozem síce možno nezaznamenala taký intenzívny kritický a čitateľský úspech ako Ferenčuhovej predchádzajúca zbierka Imunita (2016), ktorá v priebehu troch rokov vyšla v dvoch štandardných vydaniach a v Braillovom písme, veľmi pozitívne však je, že autorka v nej pokračuje vo svojom básnickom výskume a otvára sa ďalším tematickým aj jazykovým  možnostiam. Interpretačne je vďaka premyslenej kompozícii a množstvu intertextových odkazov vysoko podnetná, čo má nemalú zásluhu na jej estetickej hodnote. Preto i napriek tomu, že niektoré texty vyznejú prvoplánovo, iné zas príliš jednoznačne odkazujú k istým publicistickým žánrom či motívom v slovenskej poézii (pri básni the end of violence napríklad asi málokomu nezíde na um Válkovo Zabíjanie králikov) a že verš či obraz miestami prekročí hranicu gýča („vyčkávam v papučiach vyšívaných zlatou nitkou“ s. 45), Černozem ako celok potvrdzuje pozíciu, ktorú autorka v slovenskej poézii získala najmä vďaka Imunite. Čitateľská obec bude rozhodne zvedavá na Ferenčuhovej ďalšie správy z prieskumu sveta, života a vesmíru.

nemá senzorickú skúsenosť

Elektronickú a digitálnu literatúru v rôznych podobách na Slovensku najviac rozvíjajú diela Zuzany Husárovej. Aktuálny projekt, knižným výstupom ktorého je LIZA GENNART: Výsledky vzniku (Vlna/Drewo a srd), vytvorila spolu s programátorom a zvukovým umelcom Ľubomírom Panákom. Zbierka editovanej generatívnej poézie je, podobne ako AI: Když robot píše hru (Švandovo divadlo, premiéra 26. 2. 2021) či kolaboratívne projekty Es Devlin (Fifth Lion, inštalované 2018, Collective Message, inštalácia plánovaná na 2021 – 2022) je výnimočná nielen preto, že ide o texty generované umelou inteligenciou s minimálnym zásahom ľudskej aktérky, ale najmä preto, že sú to texty, ako potvrdzujú aj empirické výskumy, z hľadiska estetickej hodnoty bez výhrad porovnateľné s textami, ktoré tvoria ľudia.1 Zbierka je, ako je pri konceptuálnych dielach dobrým zvykom, opatrená paratextom. Ten popisuje genézu
jej vzniku – ideové východiská, použitý algoritmus, databázu, na ktorom bol trénovaný, zadania, ktoré pri písaní dostal, aj rozsah a typ edičných úprav, ktorými prešli výsledné textové produkty. Pred čitateľkou sa potom otvára spektrum čítania, zhruba ohraničené pólmi (1) čítanie konceptu, v ktorom sa dá uvažovať o takých okruhoch otázok, ako sú hranice a definície ľudského, povaha a existencia posthumánneho subjektu a identity, povaha poznávania a vytvárania reality vo vzťahu k zmyslovej percepcii či neľudskosť prirodzeného jazyka a (2) čítanie samotného textu, ktoré je vďaka použitiu vyspelej technológie spracovania jazyka, vhodne zvolenej databáze a drobným edičným zásahom (najmä selekcia textu) podobne akceptovateľné ako prvý modus. Najpodnetnejšie čítanie, pravda, bude rešpektovať oba aspekty diela. V tomto kontexte napríklad motivuje úvahy o tom, v čom sa líši použitie metódy diskurznej analýzy pri rozvíjaní témy v prípade, že sa na ňu podujme ľudský autorský subjekt a, naopak, keď ju implementuje subjekt, ktorý nemá senzorickú
skúsenosť s vonkajším svetom. Jedny z najzaujímavejších pasáží zbierky sú tie, v ktorých Liza hovorí sama o sebe – v ktorých sledujeme neľudský (ne)subjekt, ako sa pokúša vyjadriť svoje bytie (ktoré má byť ženské a feministické – ako uvádzajú paratexty).

podstatou druhu

Nezvratné básne (Vlna/Drewo a srd) sú debutom umelca s veľmi výrazným výtvarným rukopisom, MARTINA GERBOCA. Fascinácia politikou telesnosti, ktorou sa zaoberá vo svojej vizuálnej tvorbe, mu celkom prirodzene presakuje aj do verbálnych konkretizácií jeho umeleckej produkcie. Telo ako
plátno, jeho deformácia, akcia, ktorá sa s ním deje, je u Gerboca materializáciou individuálnych a spoločenských medziľudských vzťahov, politickým
priestorom, v ktorom sa stierajú hranice medzi ľudskosťou, zvieracou podstatou druhu homo sapiens sapiens a božským/démonickým princípom; priestorom, do ktorého sa prostredníctvom extrémneho vytrženia zapisujú mocenské vzťahy. Horúčkovitá snaha o nemožné – o preniknutie k nedosiahnuteľnej podstate, o extatické vyvrcholenie, o radikálny čin – ústi do hraničného vychýlenia miery a konkretizuje sa v opakovane nanášaných fragmentoch telesného diania. Uchopovanie telesnosti tak nadväzuje na narábanie s telom u autorov, akými sú Rabelais, de Sade či Sacher-Masoch. Dikcia textu pripomína polosúvislé výkriky pouličných prorokov či texty tých hudobných žánrov, v ktorých presýtenosť hudobnej zložky spev zatláča do úzadia tak, že hlas tvorí verbálne len miestami rozoznateľný zvukový šum. V kontexte súčasného písania sú iste Nezvratné básne osobité, a preto na prvý pohľad svojou inakosťou rozhodne zaujmú. Absencia zmyslu pre mieru, ktorá dokáže byť umelecky plodná, sa však, bohužiaľ, vymyká účinku na takej rozsiahlej textovej ploche, kde po krátkom čase do popredia skôr vystupuje repetitívnosť síce autenticky pôsobiaceho, no zároveň jedného a stále toho istého gesta, absencia jasnejšieho myšlienkového zacielenia a zmysel pre kompozíciu. Skrátka – Gerboc ako autor textov zaujať môže, no bez prísnejšej redakcie začne veľmi rýchlo nudiť.

sklon ponárať sa

Druhá zbierka poézie MARTINA KOČIŠA Nadir (Vlna/Drewo a srd) vychádza šesť rokov po autorovom debute txt.txt. Kompozične pozostáva z venovania, úvodných mott (od R. Barthesa, E. J. Grocha a M. Houellebecqa), dvoch prológov, rozsiahlej prvej časti s názvom Výskumy / Definície & expedície a kratšieho oddielu Syndrome: Bureaucratic. Najrozsiahlejšia textová plocha vedeckým inštrumentáriom privlastneným z geológie, antropológie, ekológie a pod. skúma sociologické a psychologické aspekty literárnej tvorby a prevádzky. Tieto básnické výskumy sú v mnohom výstižné a vďaka prestupovaniu do fantazijných a sci-fi rovín a tvrdohlavému trvaniu na kvetnatom vysokom vedeckom štýle svojím vyznením balansujú na hrane empatie a ironického odstupu. Časť zbierky sa tiež so satirickým zacielením zameriava na prevádzku lokálnych bášt byrokracie. Poetologicky Nadir stavia na apropriácii a nápodobe a čiastkovo aj na rôznych podobách prestupov medzi médiami. Motivicky vychádza zo zhluku inšpiračných zdrojov, ktoré dotujú rôzne podoby nekonvenčného písania, na najväčšom priestore nadväzuje na tú podobu inštitucionálnej kritiky, ktorú do kontextu našej poézie najvýraznejšie vnášal v deväťdesiatych rokoch P. Macsovszky – teda na kritiku zameranú dovnútra literárneho poľa, čo je v súčasnej slovenskej poézii už do veľkej miery anachronické gesto. Tak ako v Gerbocovej zbierke aj v Nadire je textový nápad málo vzrušujúco rozvitý na priveľkej ploche – ak by bol motív tvorby a jej fungovania v personálnych a inštitucionálnych súradniciach rozpracovaný koncíznejšie, rušenie hranice medzi literárnou vedou a poéziou, ktoré pertraktuje a ktoré má svoje čará, by bolo umelecky podnetnejšie. Nedá sa však tvrdiť, že by Nadiru celkom chýbal presah alebo že by neobsahoval často zaujímavé experimentálne prvky –
to rozhodne nie, akurát zostávajú zväčša na polceste k ozmyselneniu a majú sklon ponárať sa do maniery.

schopnosť vycizelovať

DANIELA KOVÁČIKOVÁ sa ocitla vo finálovej desiatke Básní SK/CZ 2020 a v tom istom roku, v ktorom vychádza zborník zo súťaže, publikovala aj svoju debutovú zbierku Svet:lom (Vlna/Drewo a srd). Tá je rozčlenená do oddielov Tréning svet:lom, Láska svet:lom, Priestor & čas svet:lom a Plynutie svet:lom. Už názvy naznačujú, že rovina abstrakcie, na ktorej sa Kováčikovej báseň pohybuje, je vysoká – autorka sa snaží pristúpiť k témam (svetlo, pohyb, láska, priestor, čas), ktoré sú predmetmi filozofických a vedeckých bádaní celé tisícročia. A to je úloha, nie len taká kadejaká úložka. Priestor, ktorý vyčistením pracovného poľa básne vzniká, však nie je dostatočne zaplnený, moderovaný, modelovaný a poháňaný čitateľskou, filozofickou, religióznou či vedeckou erudíciou na to, aby pôsobil inšpiratívne. V zbierke sme tak konfrontované s veršami a útvarmi, ktorým síce z hľadiska – áno, výrazovej čistoty – možno
máločo vyčítať, no ktoré sú recepčne zároveň málo zaujímavé. Nemyslím si však, že by autorka v budúcnosti nemala čo ponúknuť – rozhodne má kapacitu dávať javy do súvislostí, inšpirovať sa podnetmi z poézií iných autoriek a schopnosť vycizelovať báseň tak, aby bola štylisticky aj kompozične vyrovnaná. Zatiaľ je to však trochu málo, trochu príliš hranie na istotu, trochu príliš generovanie ďalších textov z malej zásobárne vzorov, trochu nízka miera čitateľskej a životnej dobrodružnosti. Bola by škoda, ak by to tak zostalo.

značia vrstvy paralelných

O debute DOMINIKY MORAVČÍKOVEJ Deti Hamelnu (Skalná ruža) sa už popísalo a v kuloároch porozprávalo celkom dosť. A veru, dôvod na to je. Autorka vie aj písať, aj si vie nájsť, o čom – nečudo, že náklad zbierky sa dávno rozobral. Moravčíková sa vo svojej prvotine predstavila textami s prevažne epickým podložím, v ktorých načrtáva bizarný fantastický fikčný svet a príťažlivú atmosféru tajomna. Básne podnecujú imagináciu a pod povrch vecí značia vrstvy alternatívnych logických súvislostí. Autorka sa tak napája na líniu písania, ktorá sa živí z legiend, mytológie a ľudovej slovesnosti a ktorá sa v súčasnosti viac rozvíja v prozaickom písaní, filmovej tvorbe, grafických románoch či počítačových hrách. To však, pravda, neznamená, že je Moravčíková v poézii osamotená – predchodcov a predchodkyne má ako v súčasnej slovenskej tvorbe (Eva Luka, Katarína Kucbelová, Mária Ferenčuhová, Erik Jakub Groch a i.), tak aj vo svetovej poézii (E. A. Poe, Ch. Baudelaire, T. Hughes, Cz. Miłosz. G. Monk a iní a ďalší a ďalšie). Moravčíkovej etnografické písanie nesiaha po lokálnych zásobárňach inšpirácií, ale čerpá zo všeobecne európskych prameňov. Titulný cyklus, ktorý popisuje príbeh píšťalkára, čo za trest z dediny odvedie takmer všetky deti, je stredovekou legendou nemeckej proveniencie. Spracovaní však mala, prirodzene, po celom svete počas uplynulých stáročí nemálo a tvorí tak súčasť zásobárne svetového kultúrneho dedičstva, z ktorého súčasná – prepisovacia, mixážna a adaptívna – kultúrna paradigma
čerpá. Autorkina aktualizácia a lokalizácia prameňov začína tam, kde tradovaný príbeh končí. Deti Hamelnu tak poskytujú priestor na transkultúrne postkoloniálne feministické dekonštruovanie naratívu nie nepodobné tomu, ako s prototextom Jane Eyre (1847) Charlotte Brontë v Šírom Sargasovom mori (1966) naložila Jean Rhys. Pravda, miestami sa autorke nepodarilo dodržať mieru a rezkejší redakčný zásah by textu pomohol. Takých pasáží však nebolo mnoho. Zostáva len veriť, že Moravčíková bude schopná svoj rukopis po takomto nadštandardnom debute obnovovať a neuväzní ho do rozvíjania už objavených pozícií a postupov.

rozpohybovanou

Ako uvádza text na záložke zbierky, Rotácie (Vlna/Drewo a srd) PETRA ŠULEJA voľne nadväzujú na jeho predchádzajúcu zbierku Nódy z roku 2014. Kým však kompozícia Nódov bola natoľko komplexná, že zbierka sa zomknutosťou blížila básnickej skladbe, Rotácie sú omnoho uvoľnenejšie a hravejšie. Multijazyčné textové fragmenty rôznej diskurznej proveniencie sú v zbierke radené podľa viacerých kľúčov, miestami pripomínajú adamčiakovské zoznamy, inokedy z diaľky mávajú borgesovským kategorizáciám, najčastejšie sú to však asociatívne radené joycovské záznamy prúdu vedomia a defilé útržkov vonkajších vnemov. Ako vo svojej predchádzajúcej básnickej tvorbe, tak i tu autor nielen zužitkúva široké spektrum povedomých experimentálnych postupov, ale ho aj rozširuje a aktualizuje, ako napríklad v básni β / (vinyl : popevky), do ktorej zoznam piesňových popevkov básnik crowdsourcoval prostredníctvom sociálnej siete. Celá zbierka je komponovaná komplikovane hypertextovo, na odbočky a opakovania v čítaní upozorňuje systém symbolov
modelovaný podľa mapových značiek. Svoj motivický a metodologický záber a výsledný efekt pri čítaní si Rotácie veľmi výstižne na viacerých miestach pomenúvajú samy: „toto sú rotácie / medzi vánkom a uragánom / zvírené častice paratextov / príbehy do príbehov vnorené“ (s. 9); „clash de luxe│camp│dokupoézia│kartografia│komparatívna lingvistika │nová mytológia│paraprogramovanie│privátna história“ (s. 77). Mnohé z textov sú tiež graficky rôzne uchopenými partitúrami poézie určenej na hlasné čítanie, s ktorým sa môžeme stretnúť nielen na autorských čítačkách, ale aj na divadelnej scéne. Báseň vi. / (rodézia : kdekoľvek) je napríklad jedným z textov, ktoré zaznejú v spoločensky angažovanej hre Manifest možností (premiéra 2019) Petry Fornayovej. Tá zároveň prispela aj do zbierky, ktorú jej autor dedikoval, a to piesňou alla fine del mondo (notácia s. 15 a 20). Rotácie akcentujú zvuk, hudbu, hlas, spôsob prejavu, melódiu, rytmus na mnohých rovinách a aj tým text animujú, pohybujú ním. Svojou živelnosťou a bujnou, bujarou, rozpohybovanou tanečnou textovou energiou zbierka napriek výrazne kritickému a skeptickému obsahovému ladeniu osvieži – azda rovnako dobre ako kúpanie sa v  seneckých Slnečných jazerách za horúcich júnových dní.

tích v rôznych

KAMIL ZBRUŽ (Vlna/Drewo a srd) vytrvalo pokračuje vo vydávaní útlych pamfletov ako mikroštúdií do svojich predchádzajúcich projektov, respektíve do jedného dlhodobého neukončeného projektu – výskumu ticha, hviezd a okultných náuk, ktorým sa dotýka či chce dotýkať prázdneho stredu vesmíru ako determinantu všetkého bytia a nebytia na Zemi a mimo nej. V roku 2020 mu vyšli dva z týchto zošitov, Graffiti a Graffiti na vlaku. Nemožno povedať, že by jeho manifesty prázdnych strán a tích v rôznych podobách a umiestneniach, jeho výstrelky, výlety, úlety, dni pri jazerách a zážitky v pyramídach nebolo možné uchopovať interpretačne – naopak. Čím menej interpretačný rozptyl obmedzuje autorský zásah, k tým vyššej miere participácie je prizvaná čitateľka – a konkrétne táto čitateľka sa neraz s radosťou a vášňou oddala tomuto dobrodružstvu. Najväčšia hodnota aktuálnej série Zbružových zošitkov však tkvie v obnovovaní radikálneho gesta – v pripomínaní bezhraničnosti nálepiek „edícií poézia“. Skrátka, punk, na ktorom Zbruž trvá, je sympatický bez ohľadu na to, ktorá jeho konkrétna manifestácia sa do akej miery vydarí.

Autor: Ivana Hostová